Nemci zvolia cestu k voľnejšej únii

Tento článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, vydaný 20.9.2013. Editovaná online verzia prítupná tu (PIANO).

SVETOVO najsledovanejšie voľby roka majú podľa prieskumov jasného víťaza. Ak dianie v Nemecku nesledujete podrobne, pripomeňme, že voľby do Bundestagu má podľa všetkých prieskumov z ostatných týždňov vyhrať strana Angely Merkelovej, CDU/CSU. V priemere o 15 percentuálnych bodov pred druhými sociálnymi demokratmi.

Dôvodom, pre ktorý je nemecké hlasovanie pod drobnohľadom, nie je teda výsledok, ale možné povolebné koalície. A najmä ich dosah na eurozónu a riešenie jej problémov. Totiž, do parlamentu sa nemusia dostať liberáli, tradiční spojenec kresťanských demokratov. Naopak, o prienik sa pokúša nová strana AfD, ktorá je proti sanácii dlhov iných krajín. Vládnuť teda môže ďalej Merkelová buď s liberálmi, alebo vo veľkej koalícii s SPD. Alebo sociálni demokrati prelomia tabu a k vládnutiu prizvú krajnejšiu ľavicu, Die Linke, s ktorou sa doteraz nikto seriózne nebavil (na spôsob českej KSČM).

S eurokrízou aj bez nej

Európske záležitosti, a najmä stále nevyriešená kríza menovej únie, sa však témou predvolebnej kampane nestali. Napriek tomu, že kancelárka Merkelová je právom vnímaná ako líderka únie a hlavná politická sila, bez ktorej súhlasu sa v Bruseli zásadné rozhodnutie nezrodí. Navyše rôzne prieskumy (napr. tento týždeň zverejnený výskum nadácie Open Europe) naznačujú, že väčšina voličov CDU/CSU oceňuje práve spôsob, akým Angela Merkelová viedla krajinu a úniu počas krízy. Po voľbách sa však kríze nevyhne akýkoľvek nemecký kancelár, a postoje hlavných aktérov sa dajú odhadnúť.

Súčasná koalícia kresťanských demokratov a liberálov, ak dostane šancu pokračovať, bude určite pokračovať v reformnom tlaku na krajiny južnej Európy. Tendenciu presúvať reálnu moc od Komisie naspäť k štátom už Merkelová preukázala. Možné je predpovedať dokončenie bankovej únie a definitívny stop eurobondom pod jej vedením.

Obrázok z titulky magazínu The Economist z Augusta 2012

Naopak, ak sa stane kancelárom Peer Steinbrück s podporou zelených (a prípadne ľavice), najskôr ukončí tlak na šetrenie a rozpočtovú disciplínu doma aj v únii. Čo možno krátkodobo pomôže aj slovenskému pro-exportnému hospodárstvu. Portugalcov ani Grékov to však na finančné trhy nevráti a Steinbrückovi nekonečné zachraňovanie dlho tolerovať nebudú ani voliči, ani partneri zo severu. Napokon, je tu aj možnosť veľkej koalície dvoch hlavných strán. V tom prípade bude tón, hoci miernený sociálnymi demokratmi, určovať Merkelová.

Budúcnosť dezintegrácie

Trochu obohraná pesnička, ale stále aktuálna znie, že eurozóna má len dve reálne možnosti. Buď sa postupne premení na politickú úniu (s dôrazom na finančné transfery), alebo sa rozpadne. Teda, niežeby po nej museli ostať ruiny ako na Spišskom hrade. Premení sa na voľnejší obchodný spolok založený najmä na medzivládnej spolupráci (to je ten posun od Komisie, europarlamentu). Logika, prečo sú iné možnosti mimo ekonomickú realitu, už bola popísaná aj v týchto novinách viac krát.

Stále viac sa však zdá, že mimo politickú realitu je aj alternatíva hlbšej integrácie. Okrem ústavných prekážok v Nemecku je tu aj väčší problém s vôľou ľudu. Juh Európy si nenechá diktovať zákony a reformy a za svoje utrpenie viní často bohatý sever. Naopak, Nemci opakovane v prieskumoch potvrdzujú, že nie sú ochotní posielať peniaze do Atén, Lisabonu, či nebodaj čoskoro aj Madridu. Skutočná otázka potom neznie tak, aká nemecká vláda by posunula úniu ďalej. Ale ktorý kancelár dokáže EÚ čo najbezpečnejšie a najmenej bolestne pripraviť na cestu naspäť.

Uplynulé roky krízy menia celú úniu a v diaľke vidno iba cestu k voľnejšiemu zväzku, smerom k inej, slabšej forme. Nemecké voľby môžu rozhodnúť o podobe a tempe tohto „uvoľňovania.“ Rozdiel medzi jednotlivými koaličnými alternatívami je potom v tom, že Merkelová tento trend, zdá sa, pochopila, a snaží sa ho aspoň do istej miery riadiť.

Windows of Flanders

IN THE SUMMER of 2011 I happened to travel the Flanders. Strange as it may sound, and for an unknown reason, I developed a habbit of taking pictures of windows. Although it took almost 2 years to publish and share, presumably better late than never.

Below you can see just a sample of the “Windows of Flanders.” For about twenty more full resulution pictures here.

Garancia pre mladých: Európa sa nepostará

Tento článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny. Editovaná online verzia prítupná tu (PIANO).

PRED ROKOM padali na summite EÚ silné slová. V časoch vrcholiacich dlhopisových prirážok lídri EÚ sľúbili , že do roka oddelia spojené nádoby s (nezdravými) bankami na jednej strane a zadlženými štátmi na strane druhej. Jedným z nástrojov mala byť aj banková únia.

Napriek tomu, že bankovú úniu nemáme (a ani skoro mať nebudeme), lídri vyhlásili ostatné stretnutie za úspech. Okrem dohody na rozpočte pre ďalšie sedemročné obdobie odklepli tiež pár miliárd na boj s nezamestnanosťou mladých. Opäť, do roka – aké symbolické – má fungovať schéma „Garancia pre mladých.“ Začne s  približne šiestimi miliardami eur. Spolu s inými zdrojmi financovania slovenská vláda vyčlení až do 270 miliónov eur na pomoc nezamestnaným do 25 rokov.

Problémoví mladí

Nezamestnanosť mladých je bezpochyby vážny problém pre väčšinu EÚ. Najviac ľudí do 25 rokov bez práce je v Grécku a Španielsku (približne 60%), na Slovensku zhruba 35%. Dôsledky nie sú iba ekonomické, ale aj psychologické a celospoločenské. Garancia pre mladých v podaní únie však liekom nebude, má tak potenciál mejkapu, krycieho krému na vyrážky. Pár tisíc mladých možno skryje pred štatistikou, vyradí z evidencie. Avšak neodstráni príčiny problému, pretože na ne veľmi ani necieli.

Youth manifestation in Bruseles

 

Program má prioritne naliať peniaze do školení, tréningových programov, alebo zaplatiť firmám, aby mladých ľudí na istý čas prijali do práce. Mnoho firiem však stáže či úvodné tréningy robí pre nových mladých zamestnancov už dnes. Ak štát zaplatí firme, aby najímala ešte navyše ľudí, ktorých nepotrebuje, takéto opatrenie nebude trvať dlhšie, než zaň vláda bude platiť. Pôjde o vyhodené peniaze, ktoré v konečnom dôsledku nepomôžu firme ani mladému človeku.

Nová schéma sa tiež hemží heslami o lepšom školstve, spolupráci škôl s firmami a efektívnejších aktívnych politikách trhu práce. V princípe dobré, avšak eurobyrokrati opäť neprišli s ničím prevratným. Navyše, je viac než otázne, či to pomôže práve mladým na Slovensku, keďže implementácia bude v rukách národných vlád.

Príčiny a následky

Aby štát (a/alebo EÚ) riešil problém nezamestnanosti mladých efektívne, mal by sa viac sústrediť na príčiny tejto zúfalej situácie. Veď doteraz riadne ani nepresvedčil, či ide viac o problém práve mladých, alebo skôr nezamestnanosti všeobecne.

Tomu druhému ubližuje fakt, že EÚ stráca konkurencieschopnosť a nerastie. Bez rastu nebude tvorba nových pracovných miest. A bez toho si dorastajúca mládež prácu nenájde, aj keby si prešla rovno desiatimi školeniami a tréningami z dielne EÚ.

A pokiaľ ide o absolventom, tým sťažuje situáciu dnešné školstvo. Poskytuje neadekvátne vzdelanie a zručnosti pre trh, ktorý sa rapídne globalizuje. Päť rokov stratených na neperspektívnej vysokej škole nemôže vynahradiť firemná stáž trvajúca pár týždňov či mesiacov. Krajine chýba tiež podporná schéma, ktorá by mladým zjednodušila dochádzanie za prácou. Alebo presťahovanie do iného regiónu či štátu. Jednoducho, zbytočne preškoľovať magisterku cestovného ruchu v Lučenci, ak z nej neurobíte IT-čkára alebo ju neprinútite nájsť si prácu a presťahovať sa do Bratislavy.

Pomôž si sám, mladý

Slovensko má históriu plnú ministrov, ktorí nedokázali skoordinovať to, čo školy do sveta vypúšťajú, s tým, čo si trh a firmy žiadajú. Preto, ale aj pre iné nedostatky, netreba čakať zázraky od novej schémy pre mladých.

Najlepšia rada pre mladých a rodičov znie: pomôžte si sami. Napríklad sledovaním trendov doma i v zahraničí. IBM ohlásilo veľkú investíciu v Košiciach. Podľa Nemeckého združenia inžinierov chýba najväčšej ekonomike EÚ asi 200-tisíc strojárov, inžinierov a IT špecialistov. Zdá sa tak, že technika v kombinácii s nemčinou nemusí byť zlá voľba.

Merkelová brzdí federalizáciu eurozóny

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, vydaný 17.decembra 2012. Online editovaná verzia tu.

Stretnutie lídrov EÚ, ktorému predchádzalo dlhé rokovanie ministrov financií, malo rozhodnúť o budúcnosti únie. Sláva, s akou financmajstri oznámili dohodu na vytvorení bankovej únie však zatienila skutočný program summitu – postupnú federalizáciu EÚ. Plán, na ktorom mal od júna pracovať tzv prezident EÚ van Rompuy a ktorý mal byť hlavnou témou víkendu.

Banková únia totiž vznikla ako súčasť balíka viacerých krokov a opatrení, ktorými chceli riešiť členské štáty krízu v eurozóne. Pred letom, keď úroky štátnych dlhopisov najmä Španielska lámali výškove rekordy, prišiel Herman van Rompuy s plánom, v ktorom banková únia iba otvárala cestu k federálnej EÚ. Nasledovať mala fiškálna únia (napr. spoločný rozpočet a dlhopisy), po nej ekonomická únia s koordináciou štruktúrnych reforiem. A napokon politická únia.

Merkelovej brzda

Prvé návrhy záverov, ktoré kolovali zahraničnými médiami dlho pred summitom, skutočne odrážali ambície van Rompuya. Nemecko však mnohé smelé predstavy (napríklad tú o spoločných dlhopisoch) brzdí. Podľa ministra financií Wolfganga Schäubleho by EÚ nemala vyvolávať očakávania, ktoré nedokáže naplniť. A tak sa debata o hlbšej politickej integrácii, a teda budúcnosti eurozóny odsúva na rok 2014, po voľbách do Európskeho parlamentu.

Prekvapivé to veľmi nie je. Stačí sa pozrieť na samotnú bankovú úniu, ktorá mala pôvodne začať už v roku 2013. Dodnes je však na stole iba dohoda o spoločnom dozore. Chýbajú detaily pre mechanizmus, ktorým sa budú zachraňovať problémové banky, a tiež dohoda o spoločnej garancii vkladov. Navyše, ani s tým dozorom to nie je také jednoduché. Nepoznáme mnohé detaily a časti legislatívy, ktoré ak sa nedotiahnu do 3 mesiacov, tak bude ohrozený aj štart bankovej únie v marci 2014.

Prečo sa tak deje a čo to znamená pre EÚ? V prvom rade je to znamením, že v meraní síl má stále prevahu nemecká kancelárka Merkelová nad francúzskym prezidentom Hollandom. Práve Nemecko presadzuje, aby kolektivizácii dlhov a záväzkov predchádzala zodpovednosť a reformy. Zároveň tie majú byť kontrolované a vymáhané Komisiou, prípadne iným orgánom EÚ. Tejto logike zodpovedá aj Berlínom presadená myšlienka o dobrovoľných reformných zmluvách vlád s Komisiou. Finančná pomoc pre jednotlivé štáty v nich má byť viazaná na prijímanie reforiem, ktoré odporučí Komisia. Má to byť teda spôsob, ako motivovať vlády členských krajín, aby prijímali reformy nepríjemné pre vlastných voličov.

Plazíme sa ďalej

Európski lídri neschválili tzv. cestovnú mapu k politickej únii, hoci dnes málokto pochybuje, že to je jediné dlhodobé riešenie. Brzdí ho severná vetva na čele s Nemeckom a Holandskom. Pretože práve to sú krajiny, ktoré by za ďalšiu integráciu museli najviac platiť. Banková únia tak nemusí byť skutočnosťou ešte pár rokov, diskusia o fiškálnej a ekonomickej únii bude čakať do volieb nemeckých, euro-parlamentných, a možno ďalej. Bez jasného dôvodu. Nemecká vláda skeptickejšia asi nebude, môže byť len rovnaká, alebo s účasťou socialistov ešte viac naklonená eurofederácii. A skepticizmus Europarlamentu je vylúčený takpovediac z definície.

Skutočný dôvod, pre ktorý sa eurozóna nepohla veľmi z miesta (a teda smerom von z krízy), sú pretrvávajúce nezhody medzi Nemeckom a Francúzskom. Totiž hlbšia integrácia smerom k politickej únii niečo stojí. A najskôr by to neplatila južná vetva eurozóny. Vďaka odpisu časti dlhu Grécka a Draghimu na čele ECB je tiež nepravdepodobné, že Merkelovú a Hollanda k rýchlejšiemu postupu pritlačí panika na trhoch. Eurozóna sa teda bude ďalej pomaličky potácať krízou aj budúci rok. Urobí len malé krôčiky, ktoré Berlín povolí.

V poriadku, možno je to aj správne, možno na politickú úniu nie je kontinent naozaj zrelý. Nie je však celkom jasné údajné vyjadrenie premiéra Fica, pre ktorého je tempo prijímania rozhodnutí v EÚ príliš vysoké. Kam sa podel jeden z najväčších euro-optimistov únie?

Bez politickej integrácie je banková únia len odvar

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, vydaný 24.októbra 2012. Online editovaná verzia tu.

Letný spánok, ktorý pravidelne chytá Európsku úniu, akoby uplynul[ sezónu omámil aj finančné trhy. Investori sa nechali uspať dohodami po ostatnom summite EÚ v júni. Keďže dohody boli iba orientačné a dotiahnutie detailov odložili lídri na jeseň, mnohí správne predpokladali, že tá bude horúca.

Stretnutie hláv štátov k bankovej únii po štvrťroku tak potvrdilo, že v dvadsať sedmičke sa zhoda hľadá ťažko a otázok pribúda. Ak by sa aj bankovú úniu, spoločný dozor či záchranný fond podarilo naštartovať „už“ v druhej polovici budúceho roku, koniec dlhovej krízy je v nedohľadne.

Ďalšie kupovanie času

Hoci sa riešenie cez bankovú úniu zdá technické a odborné, v konečnom dôsledku ide v Bruseli stále o politickú hru. Banková únia je síce dobrým krokom k tomu, čo teoretici nazývajú optimálna menová únia… Až na to, že eurozóna potrebuje momentálne na prežitie inú medicínu. Peniaze.

Základná logika sa totiž od začiatku krízy nezmenila. Veľká časť eurozóny stále míňa viac ako dokáže vyprodukovať, a stále menej si na to dokáže požičať. Ako celok môže eurozóna prežiť iba ak sa naplní jeden z dvoch scenárov (a teraz bez ohľadu na morálnu stránku veci). Buď sa zavedú trvalé finančné transfery smerom k najviac zadĺženým krajinám, alebo tie spustia hlboké, najmä štrukturálne reformy tak, aby transfery neboli potrebné.

Avšak obe z alternatív majú príliš obrovský odpor domácich voličov (transfery na severe, reformy na juhu). Banková únia, no najmä záchranný fond so zámerom rekapitalizovať problémové banky je tzv. riešením s najmenším spoločným menovateľom. Nemci a Fíni sa môžu tváriť, že o priame transfery nejde. A Španielom či Talianom to nenafúkne domáce deficity. A teda nezvýši dlhy a s nimi aj tlak trhov na reformy.

Komu to pripomína len ďalšie kupovanie času, nie je ďaleko od pravdy. Banková únia a spoločný dohľad je naozaj dobrým nástrojom pre budúcnosť eurozóny, avšak za predpokladu, že prežije súčasnú krízu.

Zmena prístupu

Na prvý pohľad sa tak zdá, že za štyri mesiace od ostatného summitu sa nič nezmenilo. V skratke, stále je to juh proti severu, euro-kraijny verzus zvyšok a k tomu Briti tváriaci sa, že nemajú spoločné nič s nikým.

Napriek tomu bol minulotýždňový summit v niečom prelomový. V minulosti stretnutiam predchádzala zúrivosť trhov, pred ostatným summitom vládol pokoj. Po minulých stretnutiach lídri víťazoslávne oznamovali veľké dohody, teraz však tváre politikov nežiarili ani umelým úsmevom. Merkelová sa dokonca len pár dní po summite vyhrážala zrušením toho ďalšieho v decembri.

Kľúč na odšifrovanie správ zo summitu pritom nie je v bankovej únii, ale ďalších diskutovaných návrhoch. Návrhy ako superkomisár, ktorý by mohol vetovať národné rozpočty, aj nový „rozpočet eurozóny“ naznačujú, že politici začali brať vážne to, čo bolo aj na tomto mieste napísané už viackrát. Kríza eurozóny sa dostala tak ďaleko, že bez hlbšej politickej integrácie sa z toho menová únia nedostane. Reformy na juhu, ako aj finančné transfery zo severu (ideálne v kombinácii) sú totiž bez väčšej politickej previazanosti v praxi nemožné.

Slovenský kabát, bruselská košeľa

Aj francúzsky prezident Hollande a nemecká kancelárka Merkelová pochopili, že inak to nepôjde. Akurát pri tom musia tlačiť dopredu aj národné záujmy. V rámci vynucovania zodpovednosti severné krídlo údajne presadilo poverenie pre van Rompuya, aby prišiel s návrhom, ako urobiť dohody o škrtoch a reformách viac záväzné. A Merkelová naťahuje spustenie bankovej únie. Na druhej strane Hollande chce najprv kolektivizáciu dlhov a až potom politickú úniu. „Až po roku 2014, po voľbách do EP,“ nechal sa počuť.

Mimochodom, zaujímavý je v tejto situácii postoj slovenskej vlády. Doma premiér tvrdí, že je „na nervy“ z toho, že musí presunúť kompetencie v oblasti regulácie bánk na EÚ. Pravici by pritom mohol byť vďačný, že dnes štát nemá na krku skrachované banky. Napriek „nervom“ doma potom v  Bruseli Fico hlasuje za, a s dohodami vyjadruje spokojnosť. No dobre tak. Po štyroch rokoch Ficovej vlády sa Slovenskému rozpočtu fungujúce záchranné mechanizmy únie môžu ešte náramne hodiť.