Omyly debát o prezidentskej kampani

S blížiacimi sa prezidentskými voľbami sa čoraz intenzívnejšie objavujú aj články a blogy, ktoré hodnotia kampaň. Avšak nie predvolebnú, zatiaľ iba tú informačnú (lebo zákon a Kaliňák).

Chápem to, média naháňajú čítanosť a nejeden bloger (pravda, aj ja) sa rád zvezie na popularite témy. Sám si na mnoho článkov “kliknem.” Bohužiaľ, väčšina z nich ma však neinformuje (už keď sme v tej informačnej fáze), ale baví. Tak úprimne.

Niekoľko mýtov vystihol blog Vrtieť psom, odtiaľ aj inšpirácia názvu. Súhlasím najmä s často opakovaným omylom, že je vlastne jedno, za koho hlasuje volič, ktorý v prezidentskom nechce vidieť R. Fica. Nie je to jedno, pretože rôzni kandidáti  na druhé kolo majú rôzny mobilizačný potenciál. V prvom rade potenciál neprovokovať voličov Fica z prvého kola tak, aby v druhom kole ostali doma. V druhom rade potenciál prilákať voličov tých kandidátov, ktorí v prvom kole aj skončili.

Druhým, asi najčastejšie opakovaným omylom (mimochodom nielen pri kampani v týchto voľbách) je predstava, že na Slovensku existujú dva bloky voličov, ktorí stále volia dva bloky strán a ich prezidentské, VÚCkárské či europarlamentné mutácie. Tohto omylu sa dopúšťa aj blog Vrtieť psom. Prečo to považujem za omyl? Ponúkam dva argumenty.

Po prvé – problém je, že o tom čo sa tak často opakuje v médiách vedia aj politológovia a iní experti na Slovensku veľmi málo. Inými slovami to, ako sa správajú voliči vo voľbách parlamentných 2012, regionálnych 2013 a následne prezidentských (alebo EP) 2014, nevieme. Nevieme ani to, koľko voličov zmení preferenciu, riadi sa odporúčaním strany z predošlých volieb, alebo ostane doma. Nevieme napríklad ani to, koľko nevoličov z 2012 príde k prezi-urne v marci.

Prečo to nevieme? Takéto zistenia si vyžadujú opakované prieskumy verejnej mienky na tej istej vzorke, tzv. panelový prieskum. Tento typ prieskumu je pomerne náročnejší a najmä drahší ako bežné (tzv. cross-section) prieskumy. Nevylučujem, že volebné štáby niektorých strán či kandidátov si takýto “panel” možno robia, avšak o žiadnom verejne dostupnom paneli s informáciou o voličskom správaní na Slovensku neviem.

Po druhé – problém je, že nejaké informácie predsa len máme. Prieskum CSES 3 (Comparative Study of Electoral Systems) sa pýta respondentov na to, koho volili vo voľbách 2010 aj 2006 (tzv. retrospektívny panel, s 2 vlnami). Exit-poll od FOCUSu sa pýtal ľudí po voľbách 2012, koho volili v roku 2010 (tiež retro panel, avšak bez zachytenia nevoličov). A tieto informácie poskytujú skôr dôvody prečo by som dva stabilné bloky voličov považoval ak nie priamo za omyl, tak minimálne za nepravdepodobný obraz o realite.

Pár čísel na ukážku. Iba 16,7 % ľudí ostalo doma vo voľbách 2006 aj 2010. Vzhľadom na účasť to znamená, že tu boli značné prechody medzi nevoličmi a voličmi a naopak. Iba 36,9 % dospelej populácie volilo tú istú stranu medzi 2006 a 2010 (zdroj: CSES). Podľa exit-pollu až 27% voličov, ktorí prišli k urne aj v 2010 aj 2012, zmenilo svoju preferenciu medzi tradičnými blokmi strán.

Napokon jeden graf z akademickej štúdie, ktorá by čoskoro mala vyjsť v časopase Evropská volební studia. Ukazuje presuny voličov medzi voľbami 2010 a 2012 medzi parlamentnými stranami. Okrem iného pripomína, že aj z voliča SaS sa môže stať volič KDH, či z voliča SDKÚ volič Smeru.

Aj preto beriem články o dvoch stálych blokoch voličov s veľkou rezervou.

Pravica Ľavica Kotleta Opica

V POSLEDNOM OBDOBÍ sa vo verejnej debate, či už z úst politikov, alebo spoločenských elít, čoraz viac objavujú obvinenia voličov toho či iného tábora. Prívrženci ľavice môžu raz za úpadok demokracie, lebo dopustili vládu Smeru, fanúšikovia pravice majú zas na svedomí chudobu, keď dovolili Dzurindovi s Miklošom príliš drsné reformy.

V tomto blogu sa pozerám na to, či sa voliči Smeru, opozície a nevoliči od seba líšia v postojoch a hodnotách súvisiacich s demokraciou. Tento článok  som pôvodne plánoval dokončiť a vydať k výročiu 17.novembra, avšak kvôli zaneprázdnenosti vychádza až po druhom kole volieb županov, čo dáva čaro nechceného (vrátim sa k tomu na konci).

Pred samotným mäsom však ešte trochu omáčky, aby bolo jasné, z čoho som varil. Začiatkom novembra boli zverejnené nové dáta prieskumu “European Social Survey.” Šiesta vlna obsahovala špeciálny modul zameraný na postoje ľudí k demokracii, a tieto dáta využívam. Odpovede na otázky, ktoré analyzujem, boli na 11-bodovej škále. Štyri krajné možnosti som zhrnul do odpovedí, ktoré prezentujem ako “áno/súhlasí” alebo “nie/nesúhlasí,” stredové možnosti sú z viacerých dôvodov vynechané.

Otázka teda znie, líšia sa voliči pravice vo svojich postojoch k demokracii od voličov Smeru? Prípadne od nevoličov? Prieskum sa konkrétne pýtal, či a nakoľko sú pre demokraciu dôležité slobodné a férové voľby, médiá a opozícia slobodné v kritizovaní vlády, a ochrana národnostných menšín (len pre zaujímavosť, vzorka pre SK bola 1 847 ľudí). Odpovede sú zhrnuté v grafe:

Pre demokraciu je dôležité, aby…

Povedané ľudovo, v priemere sú Slováci najcitlivejší na slobodné a férové voľby. Naopak, najmenej na ochranu práv menšín. Voliči pravicovej opozície súhlasia systematicky vo väčšom počte s dôležitosťou každej otázky pre demokraciu. Systematicky najmenej priznávajú dôležitosť týmto otázkam nevoliči.

Čo z toho vieme vyvodiť a čo nám to hovorí? Vyvodiť z toho veľa, bohužiaľ, nevieme. Rozdiely medzi voličmi “pravice” a “ľavice” sú pomerne malé na to, aby sme mohli prehlásiť, že sú tieto dva tábory rozličné. Istejší si môžme byť akurát tým, že dôležitosť štyroch princípov uznávajú voliči pravice viac než nevoliči.

Avšak myslím si, že nám to napriek malým rozdielom hovorí veľa. Voliči pravicovej opozície, ako aj ľavicového Smeru uznávajú dôležitosť štyroch dôležitých princípov demokracie do (zhruba) rovnakej miery.

A tu je ten nechcený súvis s Kotlebovým úspechom. Nebude to otázka pravicovosti či ľavicovosti, ktorá oddeľuje voličov Kotlebu od ostatných. Zbytočne sa budú Sulík s Ficom predbiehať v obviňovaní voličov tých druhých (napr. tu a tu). Skôr nezvládnutie riešenia problémov, ktoré pociťujú ľudia, ktorí v minulosti dali hlas jednému či druhému mocenskému telesu.

Mimochodom, ešte jeden zaujímavý pohľad v súvislosti s víkendovou voľbou. Porovnanie Slovákov s inými národmi v tom, do akej miery považujú ochranu menšín za dôležité pre demokraciu.

Estónske gorily a slovenská lekcia

PROTESTY SPRED necelých dvoch rokov, ktoré spustilo zverejnenie údajného spisu Gorila, vyvolali v ľuďoch vlnu spravodlivého hnevu a túžbu po zmene. Dnes sa zdá, že hnev sa premenil na rezignáciu a dalo by sa dlho argumentovať za názor, že štát ovládli ešte väčšie gorily ako predtým.

Približne pred mesiacom som strávil 9 dní v Estónsku, kde som robil výskum na tému politických rezignácií a korupcie. Za ten čas som sa rozprával s 11 ľuďmi, expertmi z akademickej, mediálnej oblasti, neziskového sektora aj štátnej správy. Aj keď môj výskum nebol zameraný na témy ako ovládnutie štátu či financovanie politických strán (lebo o tom je v prvom rade Gorila), estónska verzia gorilieho škandálu sa stala témou viacerých rozhovorov.

Tento blogpost chce v krátkosti popísať, o čo išlo v Estónsku, ale najmä islustrovať, že aj keď politici možno kradnú (alebo chcú kradnúť) všade, záleží na tom, ako sa zachovajú ľudia a aké máme inštitúcie. Keďže respondentom som vzhľadom na citlivosť témy sľúbil anonymitu (bežný postup pri akademickom výskume), nebudú citácie v tomto blogu priradené k menám.

Škandál s financovaním strán

V máji 2012 napísal S. Meikar, bývalý člen vládnej Reformnej strany novinový článok, v ktorom odhalil niektoré praktiky financovania politických strán. Priznal, že sám daroval strane 115 000 estónskych korún (približne 7 370 eur), ktoré mu nepatrili a o ktorých pôvode nič nevedel. Peniaze mu priniesol  iný člen strany (Meikar bol v tom čase poslancom národného parlamentu) a naznačil, že sú od predsedu strany.

Meikar vo viacerých vystúpeniach uviedol, že rovnaký spôsob financovania používajú všetky strany a jeho motiváciou bolo prispieť k zmene regulačného rámca. Zákon o politických stranách v Estónsku totiž zakazuje dary a príspevky stranám od právnických osôb. Meikar teda opísal spôsob, ktorým sa tento zákon obchádzal – dary od firiem sa v hotovosti – igelitkách – dostali k členom strany a tí ich potom vložili na stranícky účet ako vlastné príspevky.

Reakcia politikov a úradov

Dotknuté osoby, vrátane bývalého pokladníka strany a v tom čase ministra spravodlivosti Kristena Michala tieto obvinenia odmietli.  „Keď sa objavil škandál s financovaním politických strán, žiadne iné strany neútočili na Reformnú stranu. Pravdepodobne majú v skriniach vlastných kostlivcov,“ poznamenal jeden z expertov.  Ďalší sa zhodli na tom, že takýto spôsob financovania politických strán bolo verejným tajomstvom. „Zdá sa, že novinári vedeli už dva alebo tri roky o tom, že peniaze prúdili do politických strán v igelitkách, avšak nemohli to publikovať.“

Na druhej strane, viacerí experti vyzdvihli prácu polície a prokuratúry, ktorá zohrala dôležitú úlohu. Aj keď vyšetrovanie musela zastaviť, stála na strane verejnosti. „Dôkazy jednoducho chýbali. Jediné, čo existuje, je potvrdenie o vložení hotovosti na účet. Prokurátor mohol predvolať aj stovku svedkov, ale žiadny si na nič nespomínal.“ Jeden z expertov však upozornil na spoločenský význam následného kroku prokurátorov. „Keď z procesného hľadiska museli vyšetrovanie uzavrieť, rozhodli sa prepisy všetkých výsluchov zverejniť. Pri ukončených prípadoch im (prokuratúre) to umožňuje zákon. Následne to prebrali všetky média. Pre stranu to bolo veľmi nepríjemné čítanie, ako si jeden poslanec za druhým nevedeli spomenúť, odkiaľ vzali desiatky tisíc eur pre stranu. Jeden si požičal od svokry, ďalší si dlho sporil… Viete si predstaviť aký obraz to vyvoláva.“

Reakcia verejnosti

Podľa mnohých expertov bola reakcia verejnosti prekvapujúca. „My Estónci veľmi nechodíme protestovať. Jediný skutočný protest, ktorý tu bol a týkal sa sochy ´bronzového vojaka´, tak to boli v uliciach najmä ne-estónci. Možno niekedy učitelia alebo lekári štrajkujú, ale kvôli politickej korupcii?“ Takto vysvetľovala expertka prekvapenie z toho, že škandál s financovaním strán došiel až k tomu, že niekoľko stoviek estónskych obyvateľov vyšlo do ulíc v rámci série demonštrácií.

Ďalší expert vyzdvihol úlohu médií. „Minister Michal sa snažil prinášať témy, pozitívne správy, ktoré mali prekryť jeho úlohu vo financovaní Reformnej strany. Avšak médiá akoby sa zhodli, že na tieto správy nebudú reagovať. Michalovi neposkytli priestor na žiadnu inú tému, pokiaľ nevysvetlí stranícke financovanie.“ Iný expert priznáva médiám iba úlohu sprostredkovateľa. „Je pravda, že politici vnímajú svoj obraz v médiách, avšak iba ako prostriedok k ich preferenciám, medzičlánok. Aj Reformná strana sa rozhodla niečo robiť, až keď v prieskumoch padala štvrtý mesiac po sebe.“ Ďalší expert tento obraz potvrdil. „Stranícke centrály skutočne veľmi pozorne pracujú s prieskumami volebných preferencií. A Reformná strana stratila v prieskumoch takmer 20 zo 40 parlamentných kresiel po štyroch mesiacoch od vypuknutia škandálu.“

Okrem médií zvýraznili experti tiež význam občianskej spoločnosti a tzv. kreatívnych ľudí. „Spoločensky angažovaní intelektuáli a tzv. kreatívni ľudia sa začali ozývať, a to pomerne hlasným, intenzívnym spôsobom… V prípade financovania strán tu bola tiež ostrá opozícia voči politikom zo strany kreatívnych ľudí. To určite prispelo k tomu, že ľudia vyšli do ulíc.“ Ďalší expert poukazuje tiež na konkrétnu úlohu umelcov. V apríli 2013 sa na parlamentnej pôde konala udalosť, ktorá si mala pripomenúť 25. výročie založenia združenia kreatívnych ľudí. Mladá herečka Mari-Liis Lill využila práve túto udalosť a vystúpila s prejavom, ktorý ostro kritizoval vládnucu elitu. „Jej prejav bol veľmi silný a určite povzbudil mnohých ľudí k tomu, aby vyjadrili svoj názor.” 

Ľudové zhromaždenie

Do verejnej diskusie sa zapojil aj prezident republiky, ktorý zvolal stretnutie viacerých významných osobností verejného života: umelcov, akademikov, ľudí, ktorí mali na verejnosti dobré meno. Na tomto stretnutí, tzv. okrúhlom stole, sa predstavitelia občianskej spoločnosti rozhodli pre zapojenie širokej verejnosti do tvorby nových pravidiel, ktoré by mali regulovať vybrané aspekty politickej súťaže.

„Tam sme si vybrali ‘crowdsourcing’ ako metódu outsourcingu.“ V praxi to znamenalo, že ľudia sa mohli prihlásiť do internetového fóra a napísať akýkoľvek návrh na zlepšenie regulačného rámca týkajúceho sa politických strán, ich financovania ale aj širšieho fungovania participatívnej demokracie. Diskusná platforma nebola anonymná, prispievatelia sa museli prihlásiť a identita bola overená podobným spôsobom ako pri elektronických voľbách, ktoré v Estónsku fungujú. V priebehu prvých troch týždňov sa do diskusného fóra zaregistrovalo 1 800 ľudí a odovzdali vyše šesť tisíc návrhov.

Oddelenie použiteľných a nepoužiteľných návrhov, ako aj ich triedenie do skupín prebiehalo v druhej fáze, ktorú respondenti nazvali smartsourcing. „Všetky návrhy boli zatriedené do skupín a komentované skupinou približne 30 expertov na danú oblasť. Bol to istý druh analýzy dopadov jednotlivých návrhov, v zmysle čo by sa stalo, keby individuálny návrh platil.“  V tejto fáze procesu sa stretli aj experti na jednotlivé oblasti s predkladateľmi jednotlivých návrhov z radov občanov, aby s nimi prediskutovali zámer návrhu a ďalšie detaily. Päť skupín, do ktorých boli ľudové návrhy kategorizované, tvorili nasledovné témy: otvorenosť politického priestoru, financovanie politických strán, participácia verejnosti pri tvorbe verejných politík, volebný systém, politický klientelizmus.

Treťou fázou procesu priamej politickej participácie bol tzv. Deň deliberácie. V apríli 2013 sa stretlo necelých 300 náhodne vybraných ľudí zo skupiny navrhovateľov a spolu s niekoľkými expertmi, spolu 314 účastníkov. „Náhodne vybraná vzorka bola reprezentatívna z hľadiska regionálneho pôvodu, veku, pohlavia a vzdelania. Týchto 314 ľudí diskutovalo klady a zápory jednotlivých návrhov a zaznamenávali preferencie.“ Po vyše siedmich hodinách deliberácie sa ľudia dohodli na finálnych 16 návrhoch, ktoré boli následne prepracované do formy návrhov zákonov. Tieto prezident Estónska Thomas Henrik Ilves predložil parlamentu na rokovanie v lete 2013.

A čo s tým Slovensko?

Estónsky príklad ukazuje niekoľko momentov, nad ktorými stojí za to zamyslieť sa. V prvom rade úloha, ktorú zohrala (niečo ako špeciálna) prokuratúra. Aj keď nemohla pokračovať vo vyšetrovaní či začať trestne stíhať, verejnosti urobila veľkú službu aj zverejnením prepisov výsluchov. Prečo by podobné niečo nemohla robiť aj slovenská prokuratúra? Ľudia a médiá by mali tlačiť na justičné orgány (aj sudcov a vyšetrovateľov), aby s verejnosťou komunikovali, a vysvetľovali svoje kroky.

Konanie T. H. Ilvesa tiež ukazuje, že aj keď má prezident iba reprezentačné právomoci, v kľúčových momentoch môže pohnúť dianím. Viete si predstaviť, ako by sa asi zachoval v podobnom prípade Ivan Gašparovič? Vidíte ako zvoláva okrúhly stôl s umelcami a intelektuálmi? Nuž, práve. Aj preto záleží, kto bude prezidentom.

Do tretice mi akosi na Slovensku chýba hlas elity, ktorý by sa ozval vždy, keď sa nám pred očami uzavrie biznis, ktorý je zjavne nevýhodný (typu SPP). Kde sú umelci, športovci, akademická obec, keď rozhodnutia vlády pripravujú rozpočet o peniaze, ktoré by vystačili sestričkám možno aj na tri krát vyššie platy, než im bolo sľúbené?

Samozrejme, že dvaja ľudia (prezident s generálnym prokurátorom) a pár hlasov svedomia národa nezachránia štát pred gorilami. Konečná zodpovednosť je v rukách ľudí, jednotlivcov. Estónsky príklad, myslím si, ukazuje, že sa to aj v postkomunistickom priestore dá.

Nemci zvolia cestu k voľnejšej únii

Tento článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny, vydaný 20.9.2013. Editovaná online verzia prítupná tu (PIANO).

SVETOVO najsledovanejšie voľby roka majú podľa prieskumov jasného víťaza. Ak dianie v Nemecku nesledujete podrobne, pripomeňme, že voľby do Bundestagu má podľa všetkých prieskumov z ostatných týždňov vyhrať strana Angely Merkelovej, CDU/CSU. V priemere o 15 percentuálnych bodov pred druhými sociálnymi demokratmi.

Dôvodom, pre ktorý je nemecké hlasovanie pod drobnohľadom, nie je teda výsledok, ale možné povolebné koalície. A najmä ich dosah na eurozónu a riešenie jej problémov. Totiž, do parlamentu sa nemusia dostať liberáli, tradiční spojenec kresťanských demokratov. Naopak, o prienik sa pokúša nová strana AfD, ktorá je proti sanácii dlhov iných krajín. Vládnuť teda môže ďalej Merkelová buď s liberálmi, alebo vo veľkej koalícii s SPD. Alebo sociálni demokrati prelomia tabu a k vládnutiu prizvú krajnejšiu ľavicu, Die Linke, s ktorou sa doteraz nikto seriózne nebavil (na spôsob českej KSČM).

S eurokrízou aj bez nej

Európske záležitosti, a najmä stále nevyriešená kríza menovej únie, sa však témou predvolebnej kampane nestali. Napriek tomu, že kancelárka Merkelová je právom vnímaná ako líderka únie a hlavná politická sila, bez ktorej súhlasu sa v Bruseli zásadné rozhodnutie nezrodí. Navyše rôzne prieskumy (napr. tento týždeň zverejnený výskum nadácie Open Europe) naznačujú, že väčšina voličov CDU/CSU oceňuje práve spôsob, akým Angela Merkelová viedla krajinu a úniu počas krízy. Po voľbách sa však kríze nevyhne akýkoľvek nemecký kancelár, a postoje hlavných aktérov sa dajú odhadnúť.

Súčasná koalícia kresťanských demokratov a liberálov, ak dostane šancu pokračovať, bude určite pokračovať v reformnom tlaku na krajiny južnej Európy. Tendenciu presúvať reálnu moc od Komisie naspäť k štátom už Merkelová preukázala. Možné je predpovedať dokončenie bankovej únie a definitívny stop eurobondom pod jej vedením.

Obrázok z titulky magazínu The Economist z Augusta 2012

Naopak, ak sa stane kancelárom Peer Steinbrück s podporou zelených (a prípadne ľavice), najskôr ukončí tlak na šetrenie a rozpočtovú disciplínu doma aj v únii. Čo možno krátkodobo pomôže aj slovenskému pro-exportnému hospodárstvu. Portugalcov ani Grékov to však na finančné trhy nevráti a Steinbrückovi nekonečné zachraňovanie dlho tolerovať nebudú ani voliči, ani partneri zo severu. Napokon, je tu aj možnosť veľkej koalície dvoch hlavných strán. V tom prípade bude tón, hoci miernený sociálnymi demokratmi, určovať Merkelová.

Budúcnosť dezintegrácie

Trochu obohraná pesnička, ale stále aktuálna znie, že eurozóna má len dve reálne možnosti. Buď sa postupne premení na politickú úniu (s dôrazom na finančné transfery), alebo sa rozpadne. Teda, niežeby po nej museli ostať ruiny ako na Spišskom hrade. Premení sa na voľnejší obchodný spolok založený najmä na medzivládnej spolupráci (to je ten posun od Komisie, europarlamentu). Logika, prečo sú iné možnosti mimo ekonomickú realitu, už bola popísaná aj v týchto novinách viac krát.

Stále viac sa však zdá, že mimo politickú realitu je aj alternatíva hlbšej integrácie. Okrem ústavných prekážok v Nemecku je tu aj väčší problém s vôľou ľudu. Juh Európy si nenechá diktovať zákony a reformy a za svoje utrpenie viní často bohatý sever. Naopak, Nemci opakovane v prieskumoch potvrdzujú, že nie sú ochotní posielať peniaze do Atén, Lisabonu, či nebodaj čoskoro aj Madridu. Skutočná otázka potom neznie tak, aká nemecká vláda by posunula úniu ďalej. Ale ktorý kancelár dokáže EÚ čo najbezpečnejšie a najmenej bolestne pripraviť na cestu naspäť.

Uplynulé roky krízy menia celú úniu a v diaľke vidno iba cestu k voľnejšiemu zväzku, smerom k inej, slabšej forme. Nemecké voľby môžu rozhodnúť o podobe a tempe tohto „uvoľňovania.“ Rozdiel medzi jednotlivými koaličnými alternatívami je potom v tom, že Merkelová tento trend, zdá sa, pochopila, a snaží sa ho aspoň do istej miery riadiť.

Nové trendy v korupcii?

PRED NECELÝM mesiacom som bol pozvaný na Letnú školu politológie, porozprávať študentom pražskej VŠE niečo o meraní korupcie. Aby som mladých ľudí zaujal a nerozprával iba sucho o metodologických problémoch, pripravil som si niekoľko grafov s porovnaním vnímania korupcie v Čechách a na Slovensku.

V tomto článku chcem upozorniť na dva najzaujímavejšie. Prvý ukazuje podiel ľudí, od ktorých si niekto vypýtal alebo očakával úplatok, zoradené podľa oblastí verejného života. Nechajme bokom to, že niektorí respondenti nemusia posúdiť situáciu vždy správne, iní sa nemusia priznať, atď. Všimnite si dve oblasti, ktoré sú uvedené zhora ako druhé, a potom ako posledné v oboch republikách.

Podiel ľudí, od ktorých si niekto vypýtal, alebo očakával úplatok; podľa sfér verejného života.

V Čechách si teda najčastejšie od ľudí pýtal alebo očakával úplatok “niekto iný,” a na treťom mieste bola súkromná sféra. Na slovensku tieto dve oblasti predbehlo iba zdravotníctvo. Čo si pod tým možno predstavovať?

Samozrejme, istú časť týchto situácii možno pripísať úplatkom v snahe získať prácu (alebo si ju aspoň udržať), či uzavrieť obchod. V diskusii s českými kolegami z pražskej politológie sme sa však zhodli, že sa nám v oblasti tzv. malej korupcie (angl. petty corruption) objavuje nový trend: sprostredkovatelia. Zďaleka však už nejde iba o firmy, ktoré vedia napísať projekt a vybaviť eurofondy.

Sprostredkovane sa dnes dá “vybaviť” zrýchlené konanie na katastrálnom úrade, stavebné povolenie, všetky papiere potrebné pri dovoze auta zo zahraničia, atď. Vyzerá to asi nasledovne: občan sa vyberie na úrad, aby získal povolenie na … (doplňte si podľa fantázie). Úradník mu povie, že sa to buď nedá, alebo to bude trvať príšerne dlho, alebo treba doplniť ďalšie množstvo papierov, o ktorých ste v živote nepočuli. Ak sa aj v takejto situácii snaží občan naznačiť, že je ochotný sa “neformálne dohodnúť”, na úrade nepochodí. A sklamaný, možno nasrdený odíde domov.

Do troch dní sa mu však náhle ozve “sprostredkovateľ”, obchodník, reprezentant nejakej agentúry, ktorá pomáha presne tieto problémy riešiť. Za províziu.  Občan teda províziu, alebo sprostredkovateľský poplatok zaplatí tejto súkromnej osobe, avšak stále s vedomím, že časť pôjde tomu pánovi s okrúhlou pečiatkou. Keď občanovi potom anketár položí otázku, do ktorej sféry zaradí svoju skúsenosť s úplatkom, čo odpovie? Súkromná sféra? Niekto iný? Úradníkovi predsa priamo žiadnu obálku nedal.

Ešte jeden graf na záver.

Súhlasíte s týmto tvrdením: Korupcia ovplyvňuje môj bežný život

Ovplyvňuje korupcia váš bežný život? Na Slovensku takmer desať percent ľudí absolútne nesúhlasí, že by korupcia nejako ovplyvňovala ich osobne v každodennom živote. Ďalšia tretina obyvateľstva si myslí, že ich korupcia v bežnom živote skôr neovplyvňuje ako áno. V tomto kontexte sa treba pýtať, ako chce spoločnosť (ak vôbec) bojovať proti korupcii, ak vyše 40% populácie si myslí, že korupcia ich v podstate neovplyvňuje. Fakt, že v Čechách sa cíti korupciou “nedotknutých” až 60% ľudí, nemôže byť útechou.

Poznámka:

Zdrojom údajov je Eurobarometer 2011. Predošlé výskumy ukazujú, že trendy súvisiace s postojmi voči korupcii sa v čase menia iba veľmi pomaly, a preto je možné predpokladať, že situácia dnes nebude veľmi odlišná.