Kali a pár drobných

PRED VYŠE dvomi rokmi sa Robert Kaliňák,  vtedajší a tiež súčasný minister vnútra, bohorovne vysmial do ksichtu sudcom Európskeho súdu pre ľudské práva. Napriek ich opakovanému zákazu vydal Mustafa Labsiho do Alžírska.

Odvčera poznáme cenu za to, že Kaliňák vedome a úmyselne porušil ľudské práva a obhajoval sa tým, že pokuta je “iba” niekoľko tisíc eur. Údajne víťazstvo zdravého rozumu vyjde republiku na 15 tisíc eur. Pre starších voličov Smeru – takmer polmilióna korún.

V apríli 2010 som k tomuto príbehu napísal glosu, ktorú dnešné vedenie Pravdy odmietlo uverejniť (viac tu). Okrem iného som sa v nej pýtal:

Európsky súd pre ľudské práva nielenže vydal predbežný zákaz vyhostiť ho, ale svoje rozhodnutie aj zopakoval. Lenže čo tam po nejakých ľudských právach či medzinárodných zzmluvách, keď pokuta je ,,len niekoľko tisíc eur“. Mimochodom, zaplatil by ju Kaliňák z vlastného?

Dnes sa môže občan pýtať rovnako. Zaplatí minister Kaliňák tých pár drobných z vlastného? Alebo, poučení Gorilou, snáď ešte niekto pochybuje, že pätnásť litrov nie je pre Fešiho len pár drobných?

Censored Criticism?

This text was originally written for the Pravda paper, however, never published. Although rejected by editor-in-chief with this explanation – the topic is not interesting for anybody – the fact is that the publishing of the article was firstly postponed for several days. On the contrarz, the biggest competitor (SME daily paper) devoted to the topic space on its front page AND a commentary in the opinion section. My text is published here in the very same wording for readers evaluation.

NA SILNÉ výroky a sľuby premiéra (napr. o odvolaní chybujúceho ministra do troch minút) si verejnosť už zvykla. Rovnako aj na fakt, že Robert Fico, zdá sa, na vlastné predsavzatia môže aj zabudnúť. Nečinnosť v prípade Roberta Kaliňáka preto neprekvapuje. Mala by však pobúriť. Už len kvôli vyhosteniu Labsího.

Podľa najvyššieho súdu hrozí Labsímu v Alžírsku mučenie. Ústavný súd jeho kauzu ešte neuzavrel, a Európsky súd pre ľudské práva nielenže vydal predbežný zákaz vyhostiť ho, ale svoje rozhodnutie aj zopakoval. Lenže čo tam po nejakých ľudských právach či medzinárodných zmluvách, keď pokuta je ,,len niekoľko tisíc eur“. Mimochodom, zaplatil by ju Kaliňák z vlastného?

S Harabinom si Kaliňák pokojne môže hovoriť ,,pán kolega“

Kazašská novinárka, zásah v Dunajskej Strede, čínski agenti, írska výbušnina… to je bilancia! A na záver volebného obdobia ešte povestná čerešnička – na prvý pohľad arogantné pohŕdanie ľudskými právami a medzinárodnými záväzkami krajiny. Povedať, že takého ,,výkonného“ ministra Slovensko v tomto tisícročí ešte nemalo je v konkurencii tejto koalície prisilné. S Harabinom si však Kaliňák pokojne môže hovoriť ,,pán kolega.“

,,Sú veci, keď si človek musí povedať – stačilo! Inak začne škodiť,“ zauvažoval si Fico v roku 2007. Jeho optikou sa bez váhania dá pozerať dnes na ministra vnútra. Obraz krajiny v zahraničí je už poškodený dosť.

Fischer Reelected, Extreme Right Expectedly Low

Originally written for Pravda paper, published on April 25.

Rakúsko si súčasného prezidenta ponechá aj ďalších šesť rokov. Podľa predbežných výsledkov presvedčil Heinz Fischer viac ako tri štvrtiny občanov (78,7 %), ktorí prišli k urnám a stal sa tak víťazom už po prvom kole volieb. Ďaleko za ním skončili kandidátka slobodných Barbara Rosenkranzová (15,5%) a mimoparlamentný kresťanský demokrat Rudolf Gehring (5,8%).

Napriek formálne silným kompetenciám plnia povojnoví prezidenti v Rakúsku zväčša iba reprezentatívne úlohy. Podľa hodnotenia rakúskych médií ani Fischer doteraz z tohto tieňa nevykročil. Avšak bol prvým prezidentom v histórii republiky, ktorý vetoval zákon a vrátil ho parlamentu. Die Presse ho po šiestich rokoch v úrade označil za diplomata a prezidenta s dobrou náladou, ktorý má blízko k ľudu.“

Úspech Heinza Fischera v roku 2004 znamenal návrat sociálneho demokrata do prezidentského úradu po 30 rokoch. Ako prezident sa však snažil byť nadstranícky a podľa rakúskych médií sa mu to darilo. Medzi najväčšie Fischerove úspechy patrí presadenie takzvaných veľkých koalícií v rokoch 2006 a 2008.

Znovuzvolenie súčasného prezidenta bolo podľa mnohých prieskumov isté dlhý čas vopred. Veľkou volebnou záhadou sa tak pred nedeľou stala podpora Fischerovej protikandidátky Barbary Rosenkranzovej. Svojimi výrokmi o nacizme a plynových komorách si vyslúžila nálepku extrémistky, ktorej sa počas kampane nedokázala zbaviť.

Dnes je však jasné, že ani výroky namierené proti prisťahovalcom jej nepomohli prilákať ani toľko voličov, koľko mala jej strana v ostatných parlamentných voľbách. Všeobecný nezáujem o politiku ilustruje aj prieskum denníka Die Presse medzi mladými ľuďmi. ,,Rosenkranz? Nie je to tá vec, ktorú sa modlia ľudia v kostole?“ (Rosenkranz znamená v nemčine aj ruženec – pozn. red.) Takto reagoval 17-ročný mladík v ankete novín Die Presse. Práve 16- a 17-roční si mohli včera vyberať hlavu štátu po prvý krát.

V praxi to znamenalo viac ako 300-tisíc hlasov navyše, o ktoré mohli kandidáti na prezidenta zabojovať. Podľa odborníkov však neúspešne. ,,Je to tá najnudnejšia kampaň v histórii,“ zhodnotil pre Die Presse analytik Bernhard Heinzlmaier. Viacero mladých pôjde k urnám kvôli rodičom, alebo zo zvedavosti, dodal.

Okrem nižšieho veku mali podľa predbežných výsledkov včerajšie prezidentské voľby aj ďalšie prvenstvo – v nízkej účasti (49 %) a množstve neplatných hlasovacích lístkov (8-9 %). Tie sa zvyknú odovzdávať na protest proti všetkým kandidátom, keďže tak zvyšujú účasť a tým aj hranicu potrebnú na víťazstvo v prvom kole volieb.

BONUS:

Nezáujem o voľby najmä medzi mladými ľuďmi asi najlepšie islustruje trapas, ktorý pobavil Rakúsko iba pár dní pred voľbami. Mladá 27-ročná Catrin K., členka FPÖ, nedokázala odpovedať na nasledujúcu otázku reportér rádia Ö3: ,,O aký úrad sa uchádza prezidentská kandidátka Barbara Rosenkranzová (rovnako kandidátka FPÖ)?“ Keď reportér Tom Walek zopakoval otázku s prízvukom, že Rosenkranzová je prezidentská kandidátka, mladá Catrin odvetila: ,,Na to si teraz netrúfam odpovedať.“

Zdroj: rádio Ö3 / denník Österreich

Crisis Suppress Populist Campaign In CEE

Originally written for Pravda paper, edited  version published on April, 15th.

NAPRIEK prognózam o konci krízy je nezamestnanosť stále na vrchole. Státisíce nezamestnaných v stredoeurópskych krajinách by mali trápiť každú vládu. No v situácii, keď sú voľby za dverami (v prípade Maďarska už jednou nohou dnu), je to starosť najmä budúceho kabinetu.

Veľmi poučné je preto sledovať Budapešť, Bratislavu a Prahu. Konkrétne ako sa v zápase o voliča správajú strany, o ktorých víťazstve a účasti v budúcej vláde nepochybujú prieskumné agentúry. Vzhľadom na recesiu je totiž volebná kampaň limitovaná dvomi tvrdými mantinelmi: hospodárskou krízou a požiadavkami voličov.

Samozrejme, ekonomické problémy Maďarska, Slovenska a Česka sa nedajú položiť na rovnakú úroveň s vedeckou presnosťou. Aj preto, že nemá každý euro ani menový fond za chrbtom. No vo všetkých troch krajinách sú bez práce státisíce ľudí. Dlh verejných financií stúpa, výber daní je nízky, nových investícií je málo. A o prebujnenej korupcii, ktorá asi najviac kazí podnikateľské ovzdušie strednej Európy sa už otvorene hovorí všade. Neexistuje veľa okolností, ktoré by politikov nútili k zásadným reformám a šetreniu silnejšie.

Z druhej strany ihriska je však ešte tvrdší mantinel – volebná kampaň. Právo hlasovať majú sklamaní dôchodcovia, mamičky na materskej, aj tie státisíce nezamestnaných. A železné pravidlo každých volieb hovorí, že kto nesľubuje, ten nevyhráva.

Traja lídri, ktorí s väčšou či menšou pravdepodobnosťou budú zostavovať vládu po voľbách, sa na predvolebnej šachovnici musia pohybovať opatrne. Úlohou každého z nich (s výnimkou Orbána, ktorý má väčšinu už po prvom kole) je získať maximum hlasov (prostredníctvom štedrých sľubov). Avšak s vedomím, že modré z neba budú musieť občanovi znášať práve ich vlády. Mimoriadne poučný je preto pohľad na to, ako si budúci premiéri počínajú.

Najjednoduchšiu, hoci ani zďaleka nie najpríjemnejšiu pozíciu mal Viktor Orbán v Maďarsku. Podľa predpovedí mal zostavovať vládu sám. Vďaka náskoku, ktorý mal pred ostatnými, nemusel v predvolebnej kampani sľubovať hory-doly. No musel rátať s tým, že za každý nedodržaný sľub bude zodpovedný len a iba Fidesz.

Hoci stranu Roberta Fica by o víťazstvo pripravil len zázrak, sám vládu asi nezostaví. Náskok v preferenciách budúceho premiéra netlačí do sľubov o štrnástych dôchodkoch či náhrade škody klientom nebankoviek. Hoci mnohé citlivé, nepopulárne a nevyhnutné opatrenia, ktorým sa asi nevyhne, zatiaľ odmieta (zvyšovanie dôchodkového veku).

Najťažšie o svoju vládnu budúcnosť musí bojovať Jiří Paroubek. Hoci prieskumy vyhráva, sformovanie jeho vlády ohrozuje nárast popularity nových strán a neprijateľnosť komunistov. Preto sa ČSSD drží typicky ľavicovej rétoriky bez ohľadu na krízu. Zrušenie poplatkov v zdravotníctve, viac dane z dividend, zvýšiť sociálne výdavky štátu …

Ako teda čítať správanie sa troch najobľúbenejších politikov vo svojich krajinách? V prvom rade, aj veľkí populisti vedia, že rozdávanie má svoje hranice. Že rozpočet nie je rozprávkovým somárikom, z ktorého dukáty padajú na požiadanie. Dnešným politikom dáva túto lekciu kríza. Horšie však bude vyzerať hospodárska politika v rukách populistov, keď kríza raz skutočne skončí a tlaky na zvyšovanie preferencií nebude z druhej strany nič vyrovnávať.

Solidarity First, Money Later

Originally written for Pravda paper, published on March 27, 2010. Edited online version here.

Stovky tisíc ľudí bez práce. Krachujúce firmy. Cez podobnú optiku je kríza najviditeľnejšia medzi bežnými ľuďmi. Ďalšie súvisiace problémy (pokles výroby, zmrazenie platov, …) sa zvyčajne odbili krátkym ,,lebo kríza.” Avšak krajiny EÚ mali svoje ekonomické problémy dávnejšie. Za ostatné dva roky sa iba zvýraznili. Únia sa tak dá rozdeliť do niekoľkých regiónov, podľa charakteru problémov.

Ťažkosti krajín z Pobaltia pramenia z nezvládnutej menovej politiky. Tallinn, Riga a Vilnius sa v minulosti zaviazali, že udržia pevný výmenný kurz vlastnej meny k euru. Okrem výhod to prinieslo aj negatívne ,,bočné efekty” vo forme dvojcifernej inflácie pred krízou. Centrálnym bankám nepomohli vysoké úroky a nezabránili ľuďom a firmám požičiavať si a obchodovať v eurách. Výsledok: asi 90 percent dlhov je v eurách. A tak krajiny, ktoré nutne potrebujú podhodnotiť svoju menu, nemôžu.

Z iného súdka sú problémy Maďarska či Grécka. V týchto krajinách nezvládnutá rozpočtová politika kumulovala počas dlhých rokov dlhy. Inými slovami, vlády sústavne míňali omnoho viac, než vyzbierali na daniach. A požičiavať si do nekonečna sa nedá.. Svetová kríza teda nespôsobila fiškálnu nahotu Grékov, len ju pomohla odhaliť. A snáď včas a dostatočne varovala hriešnikov ako Taliansko, aby nepokúšali svoj rozpočtový osud.

Napokon sú tu štáty ako Česko či Slovensko. Dlhy sú síce v únosnej miere a nemusí sa kvôli záchrane Bratislavy schádzať špeciálny summit v Bruseli. Už dvadsať rokov sú však zanedbávané štrukturálne stránky hospodárstva. Nízka mobilita pracovníkov, nedostatočná integrácia menšín či prebujnená korupcia sú problémy, ktorých skoršie riešenie by pomohli znižovať následky krízy. Takzvané hladové doliny mohli byť menšie. A predstavte si tú podporu, keby aspoň polovica z každého úplatku skončila namiesto obálok a kufríkov v sociálnom systéme.

Samozrejme, takto popísané problémy jednotlivých krajín EÚ sú veľmi zjednodušené. Avšak dostatočne ilustrujú rozdiely medzi nimi. Problém je v tom, že tieto odlišné ekonomiky sa tvoria jednotný trh a väčšina z nich aj menovú úniu. A to je málo na to, aby systém dlhodobo fungoval. Ak chce totiž únia úspešne rásť a zaručiť svojim občanom nerušený blahobyt, nestačí len odstrániť hranice medzi sebou a spoľahnúť sa na viac obchodu na väčšom trhu.

Grécky veľvyslanec v Bratislave mal vo štvrtok pravdu, keď povedal, že Európa potrebuje solidaritu. EÚ sa skutočne musí zjednotiť. Posilniť. No nie v obyčajných peňažných transferoch, ale v politike. Štáty by mali po menovej oblasti zjednocovať a zbližovať aj fiškálne a štrukturálne časti svojich hospodárstiev. Inak na to bude stále niekto doplácať. Ekonomická vláda EÚ je zatiaľ trochu preháňaním. Eurozóna čo-to prežije pri dnešnom nastavení. Avšak Merkelová uplynulý týždeň dokazovala, že Nemcov to už takto ďalej nebaví. Hlbšia integrácia by mohla byť do budúcnosti vhodnou prevenciou pred tým, čo premiér Fico označil ako ,,infekciu.”

Svetlá budúcnosť si teda vyžaduje, aby všetky vlády pristúpili k hospodárskym politikám zodpovedne. Ak niekto vytvára svojou pohodlnosťou či strachom pred voličmi tlaky a problémy v celej únii, a potom sa spolieha na záchranu cez pôžičky, bail-outy či eurofondy, nie je vôbec solidárny. A Berlínu sa trpezlivosť môže raz minúť.