Ako prísť o zákazníka za 10 minút. V Luxe

ČO SI BUDEME klamať, v Bratislave (aj Košiciach či Bystrici ) sa to stáva často. Drzá obsluha, jedlo prihorené, pivo podčapované a na účte ešte aj o jedno naviac. Od septembra, čo žijem v Luxembursku, som už pomaly aj zabudol na to, čo robí slovenský gastrobiznis typickým. Pred týždňom však aj tu dokázali, že za východnou Európou zaostávať teda nemienia.

Spočiatku bolo všetko ideálne. Čašníčka rozprávala slušnou angličtinou, prejavila záujem o našu skupinu otázkami odkiaľ sme, čo robíme, a tak ďalej… klasika. Pivo nosila na stôl ochotne a keď v podniku zapli karaoke, bolo jasné, že už do iného podniku v ten večer nepôjdeme.

Červenou farbou sú podčiarknuté vyúčtované pivá pred a po zmene cien. Po zmene cien sme mali teda o pivo menej, no zaplatili o 9 eur viac.

Asi polhodinku pred polnocou čašníčka prišla oznámiť, že sa menia smeny, a máme vyplatiť účet. Žiadny problém, aspoň nie v slušnej spoločnosti. Lenže my sme účet nedostali, iba číslo – 85 eur. Po prvej výzve, že chceme vidieť účet, sa obsluha vrátila iba s ústnym dovysvetlením, že je to 12 na osobu. Aj na tú osobu s jednou kolou, aj na tú s tromi bourbonmi.

Čašníčka predsa len pochopila, že pokiaľ neuvidíme pokladničný blok s každou položkou a cenou, nevytiahneme peňaženku z vrecka. Nie veľmi ochotne vyšla s farbou von. Podnik o desiatej menil ceny (pozri obrázok). Jednoducho vymenil denný nápojový lístok za nočný, a malé pivo zrazu poskočilo z 1,80 na 3,80. Nikto nás však na zmenu neupozornil, aj na stole nám nechali denný cenník. Výhovorky sa menili rýchlo, najprv čašníčka zabudla, potom nestíhala, a napokon nemohla predsa vedieť, že sme tam prvý krát.

Aby teda neostala na pochybách, tak sme jej jasne povedali, že sme tam zároveň aj naposledy.

Looking for Sun in Metz (FR)

Brusel nás pred Gorilami neochráni

Článok bol pôvodne písaný pre Hospodárske noviny. Vydaný 23.decembra 2011  Editovaná online (PIANO)  verzia tu.

Zverejnenie Gorily vyvolalo na verejnosti okrem pocitu nevoľnosti aj úvahy o tom, prečo by Slovensku nemali vládnuť dnešní politici a kto by ich mohol nahradiť. Mnohí pritom upreli zrak na Brusel, ktorý si aj bez korupčných káuz prisvojuje stále viac kompetencií. Minulosť však napovedá, že Slovensko pred zlodejmi a korupčníkmi neubránila ani federácia s Prahou. Nie je veľa dôvodov si myslieť, že tá bruselská bude účinnejšia.

Iná úroveň

V európskej federácii by boli bruselské inštitúcie len ďalšou úrovňou riadenia. Asi ako Bratislava vo vzťahu ku Svidníku. Možno to nie je najlepší príklad, ale na ilustráciu stačí. Predstavte si akékoľvek malé mesto na východe Slovenska, veľmi ďaleko od Bratislavy. Je skôr pravidlom ako výnimkou, že sa v ňom navzájom poznajú miestni policajti, sudcovia, politici, ale aj biznismeni a viac či menej drsní chlapci. Zväčša sú to kamaráti zo školy alebo hrávali futbal na sídlisku.

Centrálna vláda posiela peniaze a určuje ciele, na ktoré sa majú použiť. Má aj možnosti ako ich kontrolovať, avšak narábajú s nimi miestni byrokrati. Služby, ktoré obce poskytjú, realizujú miestni podnikatelia. A netreba ani dopovedať, kto by v tomto pomyselnom mestečku vyšetroval a súdil prípadne zneužitie verejných zdrojov či korupciu pri mestksých zakázkach. Kto pozná pomery v krajoch, kam z Bratislavy nedovidno, uverí, že svoju malú opičku si zaslúži viacero okresov na Slovensku.

Problém je v prijímači

Javom, aké opisuje spis Gorila, hlbšia integrácia na európskej úrovni nezabráni. Súčasné plány Bruselu by zmenili len málo. V rámci trojstupňovej štruktúry riadenia by sa posilnila tá najvyššia. Vláda v Bratislave by mala asi striktnejšie finančé obmedzenia. Únia však na seba vezme nanajvýš rozhodovanie o fiškálnej, možno daňovej či celkovej hospodárskej politike. Automaticky to však neznamená obmedzenie zdrojov, ktoré by ostali vládam na rozdávanie. Iba toľko, že rozkrádanie nesmie prekročiť výber daní o viac než tri percentá.

Nereálne ostáva, aby EÚ riadila privatizáciu slovenského majetku, zdravotníctvo, obstarávanie služieb či napríklad vydávanie telekomunikačných licencií. Komisia ani Európska rada takéto výhliadky nemá a ťažko si predstaviť, že by sa o niečo také v skorej budúcnosti pokúšala. Lenže práve to sú oblasti, v ktorých sa stretávajú záujmy finančných skupín a politikov s korupciou tak, ako to naznačuje Gorila.

Miestna choroba, cudzí liek?

V roku 2009 prebehol na Slovensku medzinárodný prieskum hodnôt. Okrem iných v ňom zaznela otázka, nakoľko dôležité v živote je mať politické kontakty. Za dosť dôležité až nevyhnutné to považovali necelé tri štvrtiny Slovákov! A takmer polovica obyvateľov si myslí, že je v živote dosť dôležité až nevyhnutné dávať úplatky. Niežeby táto štatistika vyrážala dych. Navyše, niekto môže považovať úplatok za dôležitý nástroj napríklad na získanie stavebného povolenia, hoci s touto praktikou inak  vnútorne nesúhlasí.

No Gorila zasadená do kontextu slovenských reálií, aj keby bola hneď spolovice vymyslená, vystihuje pomery a morálku v spoločnosti. Práve tie sú dôvodom, prečo podobným škandálom len ťažko zabráni politicko-fiškálna federalizácia, aj keby sme sa pričlenili rovno k Nórsku.

Rovnako malá nádej je aj v prípade, že by EÚ zabrala pri trestaní podobných káuz. Vyžadovalo by si to hneď federálnu prokuratúru či sudcov z iných členských krajín. A od toho je dnešná únia nepredstaviteľne ďaleko. Zúfalstvo či znechutenie slušných ľudí po prečítaní Gorily je pochopiteľné. Avšak liečba európskou federalizáciou nepomôže dostať sa zo žiadnej opice slovenskej výroby.